Separačná úzkosť – čo robiť?!

Ach, áno... separačná úzkosť. Hoci je prirodzená a prechádza ňou každé dieťa (aj rodič), neuberá jej to na náročnosti. 

Podľa stránky Nanit.com „separačná úzkosť“ predstavuje vývojový míľnik, ktorý nastáva u väčšiny bábätiek vo veku 6 až 7 mesiacov, keď získavajú zmysel pre stálosť objektov. Práve preto môže vaše dieťa začať hystericky plakať, keď ho ukladáte do postieľky, ráno odchádzate do práce alebo ho nechávate v škôlke či jasliach. 

Viem, čo si myslíte. Čo je to tá stálosť objektov? Je to odborný výraz, ktorý jednoducho znamená, že bábätko už vie, že predmety a ľudia – napríklad vy – existujú, aj keď práve nie sú v miestnosti alebo nablízku. Príznaky separačnej úzkosti sú priamym dôsledkom tohto dôležitého vývojového pokroku.

Ako rodič si poviete: „Aha, aspoň im chýbam,“ no vzápätí sa začnete obávať, či ich vôbec budete môcť najbližších 18 rokov niekde nechať. Buďte pokojní, JE to len fáza a dieťa z nej vyrastie! 

A to pozitívne? Hneď ako sa začnú cítiť bezpečne a isto, upokoja sa a plač ustane. Možno to bude chcieť niekoľko pokusov, no časom sa to zlepší. 

Ak sa chystáte vodiť dieťa do škôlky, existuje niekoľko tipov a trikov, vďaka ktorým separačná úzkosť vaše dieťa nepremôže.

1. Trénujte lúčenie

Zo začiatku nechávajte dieťa s opatrovateľom len na krátky čas a neodchádzajte príliš ďaleko. Keď si dieťa začne na odlúčenie zvykať, môžete postupne odchádzať na dlhší čas a vzdialiť sa ďalej.

2. Naplánujte si odchody po spánku alebo kŕmení

Bábätká sú náchylnejšie na separačnú úzkosť, keď sú unavené alebo hladné. Pomôže im, ak si vytvoríte rutinu a budete sa jej držať. Deti prospievajú v predvídateľnom prostredí a vďaka tomu sa nebudú cítiť opustené, keď idú spať. 

3. Vytvorte si rýchly rituál lúčenia

Rituály dodávajú pocit istoty a môže to byť niečo také jednoduché ako zamávanie z okna alebo pusa na rozlúčku. Dbajte však na to, aby to bolo rýchle, vďaka čomu sa vám podarí:

4. Odísť bez zbytočných dramatických scén

Povedzte dieťaťu, že odchádzate a že sa vrátite, a potom choďte – nepredlžujte to a nerobte z toho väčšiu vedu, než to je. Ja dám svojej dcére aj synovi objatie a pusu, zamávam na rozlúčku a vyjdem z dverí. Ani jedno dieťa s tým nemalo problém. Všimla som si, že ak sa zdržiavam alebo z toho robím príliš veľkú drámu, reagujú oveľa horšie. 

5. Dodržiavajte sľuby

Aby si vaše dieťa vybudovalo dôveru, že odlúčenie zvládne, je dôležité, aby ste sa vrátili v čase, ktorý ste sľúbili. Musí vedieť, že sa na vás môže spoľahnúť!

6. Pokiaľ je to možné, zachovajte známe prostredie a nové prostredie urobte dôverne známym

Nechajte opatrovateľa prísť k vám domov. Keď je vaše dieťa mimo domova, podporte ho, aby si vzalo známy predmet. My sme dcére dovolili vziať si plyšovú hračku k svokre na spanie a do škôlky si so sebou nosí svoju deku. 

7. Zabezpečte jedného stáleho opatrovateľa

Ak si najímate opatrovateľa, snažte sa, aby u vás zostal dlhodobo, čím predídete nestálosti v živote dieťaťa. Dcéru sme vzali do škôlky asi dva týždne pred jej nástupom. Učiteľky nám navrhli, aby sme odišli z miestnosti a nechali ju hrať sa s ostatnými deťmi. Zvládla to úžasne. Vlastne ani nechcela ísť domov :( 

8. Obmedzte strašidelné programy v televízii

Je menej pravdepodobné, že vaše dieťa bude mať strach, ak rozprávky a relácie, ktoré sleduje, nie sú strašidelné. Moja dcéra má síce rada strašidelné filmy, ale napriek tomu sa ich snažíme obmedzovať, aby sme predišli problémom pred spaním alebo pri spoznávaní nových vecí. 

9. Snažte sa neustupovať

Uistite dieťa, že bude všetko v poriadku – stanovenie jasných hraníc mu pomôže prispôsobiť sa odlúčeniu. Ľahšie sa to hovorí, ako robí, najmä keď to príde pred spaním. Niekedy jednoducho musíte odísť. Pokiaľ je dieťa nakŕmené, prebalené a v bezpečí, je v poriadku nechať ho chvíľu poplakať. 

Podľa stránky Nanit.com existuje niekoľko rôznych štádií separačnej úzkosti. Separačná úzkosť zvyčajne trvá dva až tri týždne a môže sa objavovať počas celého dojčenského a batoľacieho veku, ako aj neskôr v detstve. U detí mladších ako dva roky je najčastejšia v tomto veku: 

• 6 až 7 mesiacov: V tomto období, a niekedy aj skôr, si mnohé bábätká začínajú uvedomovať stálosť objektov. 
• 9 až 10 mesiacov: Vtedy si vaše bábätko začína oveľa lepšie uvedomovať svoju každodennú rutinu. „Separačná úzkosť sa môže v tomto období znova vystupňovať, keďže bábätká začínajú o niečo viac chápať rôzne sociálne situácie.“ Vedia: „Aha, ráno ma nechajú v jasliach a mama bude preč naozaj veľmi dlho.“ (nanit.com)
• 13 až 14 mesiacov: V tomto štádiu môže mať dieťatko problém vyjadriť svoje pocity, čo môže viesť k návratu separačnej úzkosti. Počas tohto obdobia majú deti skvelé pasívne porozumenie jazyka, čo znamená, že rozumejú tomu, čo hovoríte, ale nedokážu vyjadriť, ako sa cítia. Chceli by povedať: „Prečo musíš ísť do práce? Prečo ma tu nechávaš?“ Nemôžu to však povedať, a tak plačú.“

Aj my ako rodičia môžeme pociťovať určitú formu separačnej úzkosti. Nebude síce taká intenzívna ako u bábätiek, no zažívame ju, keď nie sme s deťmi dlhší čas. Je to taký rozporuplný pocit, však? Potrebujeme si oddýchnuť, ALE keď deti nie sú pri nás, hovoríme si: „No a čo mám teraz robiť?“ alebo „Chýbajú mi.“

Úzkosť u rodičov? 

Viem, že keď sa mi narodili obe deti, bolo pre mňa prvých pár ráz nesmierne ťažké od nich odísť. Odlúčenie od detí nie je jednoduché. V hlave som mala myšlienku, že sa o ne nikto nedokáže postarať tak ako ja alebo môj manžel. Veci, ktoré mi pomohli, boli:

1. Napíšte opatrovateľovi harmonogram dňa. Buďte takí konkrétni, ako len potrebujete. Nezabudnite uviesť dôležité informácie a všetky zdravotné údaje, ktoré by počas vašej neprítomnosti mohli potrebovať;
2. Požiadajte o fotografie a správy. Upokojilo ma, keď som deti videla a vedela som, že sa im darí dobre aj bez nás; 
3. Zo začiatku odchádzajte len na pár hodín. Keď sme deti nechali samy po prvýkrát, boli sme preč možno len tri hodiny. Bola to dostatočná sloboda, ale zároveň som vedela, že ich čoskoro uvidím. Postupom času sme sa cítili príjemne, aj keď sme ich nechali na dlhšie obdobie!;
4. Buďte maximálne pripravení. Vždy som prichystala oveľa viac jedla a mlieka, než bolo potrebné. Vždy som nachystala náhradné oblečenie pre prípad nehody s plienkou. Vedomie, že opatrovateľ má všetko potrebné, zmiernilo moju úzkosť. 

Pamätajte, že rovnako ako pri všetkom ostatnom, aj toto je len fáza. My aj naše deti z toho časom vyrastieme. Snažte sa zachovať pokoj a nebojte sa požiadať o pomoc, ak ju budete potrebovať!