Výčitky svedomia u mamičiek: Môžem za oneskorený vývin reči svojho dieťaťa?

V tomto článku

• Najprv to najdôležitejšie... Zvážte poradenstvo
• Pridajte sa k podpornej skupine pre rodičov a deti

Bežné otázky, s ktorými sa stretávam, keď sa rodičia dozvedia, že ich dieťa má oneskorený vývin reči, znejú: „Čo som mohol/mohla urobiť inak?“, „Môžem za to ja?“, „Zlepší sa to vôbec niekedy?“ Tieto neustále pocity viny u matiek mi rodičia mojich klientov vyjadrovali celé roky. Pre informáciu: dokonalá mama neexistuje.

Namiesto zamerania sa na deti napíšem tento článok pre VÁS.

Áno, pre vás – mama, otec, stará mama, starý otec, kamarát, teta, ujo atď. Na vašich pocitoch záleží. Ak skutočne chcete, aby vaše dieťa napredovalo, prijmite to, čo prežívate, a zbavte sa pocitu viny. VY musíte byť v poriadku!

Najprv to najdôležitejšie... Zvážte poradenstvo

Viem, že je to len ďalšia vec, ktorú musíte pridať do svojho už beztak nabitého rozvrhu, ale verte mi, je to dôležité.

Som veľkým zástancom terapie a rodinám vždy odporúčam, aby na ňu chodili spoločne, ale aj samostatne. Proces vyšetrenia dieťaťa, stanovenia diagnózy a následného začatia terapie môže byť náročný pre každého – pre rodičov, pre ostatných členov rodiny aj pre samotné manželstvo. Každý sa môže cítiť zle.

Viem, že to môže znieť zvláštne, ale budete prechádzať aj procesom smútenia. Nie každý prechádza týmito fázami v rovnakom poradí a niektorí ľudia nemusia prejsť úplne každou z nich.

1. Popieranie a izolácia je bežný obranný mechanizmus, ktorý filtruje počiatočný šok zo straty a otupuje naše emócie. Odmietame slová a skrývame sa pred faktami. Toto je prvá fáza po počiatočnom šoku.

2. Hnev sa začína prejavovať v momente, keď ochranný efekt popierania a izolácie vyprchá a realita spolu s bolesťou sa opäť vynoria na povrch. Nie sme pripravení. Nie sme pripravení prijať diagnózu ani jej následky. Táto intenzívna emócia je odklonená z nášho zraniteľného vnútra a namiesto toho presmerovaná a vyjadrená ako hnev.

Hnev môže smerovať k neživým predmetom, úplne cudzím ľuďom, priateľom alebo rodine. Môžete ho dokonca neúmyselne nasmerovať aj na svoje dieťa.

3. Vyjednávanie je normálna reakcia na pocity bezmocnosti a zraniteľnosti, pričom často ide o snahu znovu získať kontrolu prostredníctvom série myšlienok typu „Keby len...“, ako napríklad:

• Keby sme len vyhľadali lekársku pomoc skôr, alebo keby sme len získali názor ďalšieho lekára.
• Keby sme sa len k nim správali lepšie.

4. Depresia je bežná fáza, no možno si ani neuvedomujete, že ňou prechádzate. Na veciach, ktoré ste kedysi milovali a tešili sa z nich, vám už veľmi nezáleží. Všetko, čo vaše dieťa robí, vás môže rozosmutniť. Dobrou správou je, že vďaka poradenstvu pravdepodobne prekonáte túto fázu rýchlejšie ako tí, ktorí pomoc nevyhľadajú.

5. Prijatie je poslednou fázou smútenia, ktorú však niektorí ľudia nemusia nikdy zažiť. Pochopíte, čomu vaše dieťa čelí, postavíte sa tomu čelom a urobíte ako rodina všetko, čo je potrebné, aby vaše dieťa uspelo.

Kvalifikovaný terapeut vám dokáže pomôcť zvládnuť všetky tieto pocity a emócie – vrátane výčitiek svedomia.

Pridajte sa k podpornej skupine pre rodičov a deti

Neviem, odkiaľ presne ste, ale určite sa opýtajte svojho logopéda alebo lekára na informácie o podporných skupinách. Účasť v nich je dôležitá nielen pre vaše dieťa, ale aj pre vás. Môžu existovať skupiny len pre dospelých, ale aj také, ktoré môže navštevovať vaše dieťa a byť s inými deťmi, ktoré sú na tom podobne.

Získate tak priestor na rozhovor s ľuďmi, ktorí sú v rovnakej situácii a prežívajú rovnaké emócie ako vy. Vám aj vášmu dieťaťu to dá pocit spolupatričnosti a bezpečné miesto, kde sa môžete vyrozprávať bez toho, aby ste pôsobili nepochopene či prehnane.

Keď som študoval(a) na vysokej škole, spolu so spolužiakmi sme viedli podpornú skupinu pre afáziu. Táto porucha vzniká po ťažkej cievnej mozgovej príhode. Jeden týždeň prichádzali len pacienti, aby diskutovali o svojich pocitoch a myšlienkach, a raz za mesiac sme mali stretnutie aj pre rodinných príslušníkov.

Bolo úžasné sledovať pokroky klientov, ale aj členov ich rodín. Na konci našich stretnutí z nich vyžarovala nádej.

Niekedy... je nádej to jediné, čo potrebujete!

Sľubujem vám, že sa to zlepší. Uvidíte pokroky a aj to najmenšie víťazstvo je stále víťazstvom. Skúste sa sústrediť na to dobré, pretože to preváži to zlé!!