Ako môžeme zlepšiť našu komunikáciu s deťmi?

Ak ste na tom podobne ako ja, komunikácia s deťmi vie byť občas poriadne frustrujúca. Nekonečné otázky, ignorované pokyny, neprítomný pohľad, keď im pripomenieme niečo, čo sme práve povedali, a ich dokonalá schopnosť pamätať si sľúbenú sušienku, zatiaľ čo zabudnú priniesť to, o čo ste ich poprosili. Prvé roky trávime túžbou, aby konečne začali hovoriť, a neskôr dúfame, že aspoň na chvíľu stíchnu. 

Faktom je, že naše deti nie sú dokonalými partnermi na rozhovor, no to isté platí aj o nás. Nižšie uvádzam niekoľko faktov zo svojho života, ktoré podľa mňa platia pre mnohých dospelých. Možno vám poskytnú trochu nadhľadu, pomôžu vybudovať trochu porozumenia a vytvoria trochu empatie pre tých malých ľudí v našich životoch.

4 fakty o tom, ako komunikujeme – a čo to učí deti 

1. Ak si to nezapíšem, určite na to zabudnem.

Mám hroznú pamäť, takže celý môj život stojí na zoznamoch úloh, kalendároch a nalepovacích papierikoch. Je to dôsledok toho, že som príliš zaneprázdnená alebo rozptýlená na to, aby som počúvala, počúvam a okamžite zabudnem, prípadne počúvam, no zabudnem o niečo neskôr. Práve teraz viem, že mám na zozname asi 26 úloh, ale bez toho, aby som sa naň pozrela, by som vám nepovedala ani jednu z nich. Znie vám to povedome? 

Ide o to, že ako dospelí sme si (dúfajme) vytvorili stratégie, ktoré nám pomáhajú počúvať, zapamätať si a neskôr si informácie vybaviť. Niekto sa snaží zapamätať si meno nového človeka tak, že si ho spojí s niekým známym, iní si v duchu niekoľkokrát zopakujú adresu, rátajú položky na prstoch alebo využívajú technológie a poznámky. 

Naše deti však tieto stratégie často ešte nemajú k dispozícii. Buď sa ich ešte nenaučili, alebo na ne ešte nie sú dostatočne zrelé. Keď ich teda požiadame, aby priniesli tri veci z kuchyne, spýtame sa, čo robili v škole, čo potrebujú na výlet alebo ako sa volá ich nová asistentka, niet divu, že s tým zápasia. Stále sa len učia zamerať pozornosť, odfiltrovať rozptýlenie, spracovať dlhšie vety a vybaviť si informácie. 

Ak sa nad týmito faktami zamyslíme, môžeme našu komunikáciu s deťmi výrazne zlepšiť. Pomôcť im môžeme tým, že ich naučíme jednoduché stratégie – napríklad počítať na prstoch, opakovať si pokyny nahlas, ukážeme im, ako si nakresliť obrázkový zoznam úloh, alebo ich naučíme vtipné riekanky a pesničky na zapamätanie nových vecí. 

2. Predpokladám, že ľudia vedia čítať moje myšlienky.

Môj manžel mi musí neustále pripomínať, že nevie čítať myšlienky. Často predpokladám, že vie, aký som mala deň, že vie o tom hroznom e-maile, ktorý som dostala, že uhádne, čo chcem na večeru, alebo že v rozhovore „vie, ako to myslím“. Všetci do tejto pasce pri blízkych ľuďoch padáme – predpokladáme, že nás poznajú natoľko, aby čítali medzi riadkami, pochopili narážky a domysleli si podstatu. Nuž, a naše deti robia presne to isté. 

Mozog malých detí je takto skutočne nastavený. Odborne sa tomu hovorí „teória mysle“. Deti zo začiatku nechápu, že nie všetci myslíme a cítime to isté v rovnakom čase. Postupne sa učia, že mama môže byť šťastná, zatiaľ čo ony sa nudia, alebo že ocko môže byť nadšený, kým ony majú strach. S vekom sa to ešte viac komplikuje, pretože ľudia môžu niečo hovoriť a robiť, no cítiť niečo úplne iné – napríklad sestra povie, že je „v pohode“, hoci je v skutočnosti smutná, alebo kamarát jeden deň plače od šťastia a na druhý od smútku. 

Naše deti sú na neustálej ceste objavovania nielen svojich vlastných pocitov a myšlienok, ale aj pocitov všetkých ostatných. Budú zápasiť s tým, že mama automaticky nevedela, že na večeru naozaj chceli zemiakovú kašu, že chceli červený pohárik a nie modrý, alebo že ocko automaticky netuší, že ich niečo trápi v škole. Musíme im pomôcť učiť sa, chápať a komunikovať. 

Existujú spôsoby, ako komunikáciu s deťmi zlepšiť! Skúste sa o pocitoch rozprávať počas spoločného rodinného času, aby sa vaše dieťa naučilo, že každý prežíva iné emócie. Rozprávajte sa o tom, aký mal kto deň, a v náročných situáciách dieťaťu nahlas povedzte, že neviete, čo sa mu odohráva v hlavičke a čo cíti, no môže vám pomôcť pomôcť mu tým, že vám to povie, ukáže a vysvetlí. Môžete využiť aj aplikáciu na rozvoj reči, ako je Speech Blubs, ktorá obsahuje skvelé časti venované emóciám, ktoré dieťaťu pomôžu pochopiť, čo vám chce vyjadriť.

3. Pusa sa mi nezastaví.

Väčšina z nás miluje rozprávanie. Aj keď sa nám možno nechce postaviť pred veľkú skupinu a prednášať, väčšina z nás sa veľmi rada rozpráva s priateľmi a rodinou, zdieľa svoje myšlienky, nápady, pocity a zážitky. Keď sa ma ľudia pýtajú, prečo som sa rozhodla stať logopedičkou, (sarkasticky) odpovedám, že je to vlastne diplom z rozprávania, takže som si myslela, že v tom budem celkom dobrá.

Pre naše deti je rozprávanie, jazyk a konverzácia stále niečo veľmi nové a nesmierne vzrušujúce! Prvé roky života strávili sledovaním toho, ako sa rozprávate s ostatnými bez toho, aby sa samy mohli zapojiť, a mali pocity, potreby a nápady, ktoré nedokázali vyjadriť slovami. Konečne však majú schopnosť hovoriť a pridať sa, rozosmiať ľudí, podeliť sa o svoje bláznivé nápady a ukázať, že sú bystré, vtipné a majú vlastný názor. Konečne môžu položiť otázku, ktorá im ležala na srdci, a vybrať si tak, aby im ostatní rozumeli. Niet divu, že keď sa raz rozbehnú, nevedia prestať!

Môže byť veľmi, veľmi ľahké cítiť z tohto neutíchajúceho rozprávania frustráciu, no keď je to možné, spomaľte a užite si to. Jazyk je kľúčom k svetu vášho malého človiečika a ono ho využíva naplno. Vážte si komunikáciu so svojimi deťmi! Sociálne pravidlá o tom, kedy hovoriť a kedy byť ticho, ich môžete naučiť vlastným príkladom a rozhovormi o striedaní sa a čakaní. Určite sa však zastavte a počúvajte, pretože len tak sa naučia, že ich hlas má váhu, že majú čo povedať a že to, čo hovoria, je dôležité. 

4. Neustále niečo „gúglim“!

Štatistiky ukazujú, že priemerný človek hľadá niečo na Google približne 1 200-krát za mesiac, a ak ste na tom podobne ako ja, stavím sa, že vaše číslo je ešte vyššie! Len dnes som na Google hľadala cestu ku kamarátke, koľko gramov má unca, názov piesne z rádia, otváracie hodiny v potravinách a v akom veku by sa bábätko malo začať natierať opaľovacím krémom. Denne kladiem milióny otázok... a naše deti robia to isté.

Kedykoľvek a v ktorýchkoľvek potravinách v krajine natrafíte vo vedľajšej uličke na dieťa, ktoré sa pýta rodičov: „Môžem si toto vziať? Prečo? Čo je to? Kto to bol, mami? Čo tá teta robí? Môžem dostať keksík?“ Všetci sme to zažili, je to neodmysliteľná súčasť komunikácie rodičov s deťmi. Pre vaše dieťa ste Google vy! Ste vševediacim zdrojom všetkých jeho informácií. Všetko, čo nevie (a je toho veľa), a všetko, čo chce vedieť, sa pravdepodobne dozvie od vás. Ste strážcom brány do jeho sveta učenia a jazyka. A to vie byť neuveriteľne vyčerpávajúce! 

Opäť – zhlboka sa nadýchnite a počúvajte. Počúvajte, čo chcú vedieť. Snažia sa pochopiť svet, v ktorom sa ocitli. Toľko vecí, ktoré počas dňa vidia a zažijú, prežívajú po prvýkrát. Sú ako špongie túžiace po vedomostiach. Chcú rozumieť a v podstate chcú byť ako vy, takže chcú vedieť úplne všetko, čo viete vy – a jediný spôsob, ako to dosiahnuť... je pýtať sa!

Takže tento týždeň, uprostred rušného dňa plného otázok, keď sa zdá, že vás nepočúvajú, keď sa dožadujú keksíka, ktorý ste im sľúbili pred 12 hodinami, a keď vám po miliónty raz rozprávajú ten istý príbeh... zastavte sa, počúvajte a odpovedzte. Toto je tá chvíľa na zlepšenie komunikácie s vašimi deťmi! Ak to urobíte vy, naučia sa to aj ony. Je to zlatý čas učenia a rastu, kedy ste pre ne celým svetom. Využite ho naplno. Nebude to trvať večne.