Ako sa vyrovnať s diagnózou vášho dieťaťa

Rodičom väčšinou vysvetľujem, že často nejde len o poruchu reči, ale že sa k tomu môžu pridružiť aj ďalšie ťažkosti, ktoré dieťaťu bránia v bežnom učení, ako napríklad porucha pozornosti alebo autizmus. 

Ako sa vysporiadať so všetkými pocitmi, ktoré zažívate, keď vášmu dieťaťu stanovia diagnózu? Čo je normálne a čo nie? Pominú tieto pocity niekedy? 

Odborná skúsenosť

Nedávno mi odporučili študentku na rozvoj sociálnych zručností. Chodila do bežnej triedy, bola mimoriadne úspešná, no na druhom stupni navštevovala logopédiu, pretože si len ťažko hľadala kamarátov.

Keď som sa s touto študentkou stretla prvýkrát, bolo úplne zrejmé, že by jej mal byť diagnostikovaný autizmus; rodičia sa však stanoveniu diagnózy veľmi bránili. 

Bohužiaľ, akonáhle je študent na strednej škole, kritériá na schválenie logopedických služieb sú oveľa prísnejšie. Okrem dosiahnutia určitej úrovne v štandardizovaných testoch sa posudzuje aj prospech. Táto študentka kritériá v testoch nesplnila A NAVYŠE mala samé jednotky (dokonca aj v náročnejších, pokročilých predmetoch). 

To znamenalo, že nemala nárok na logopedickú starostlivosť.

Odporučila som ju na externú logopédiu, aby sa naučila zvládať svoje emócie a komunikovať s rovesníkmi. Po skončení stretnutia som sa cítila hrozne, že som jej nemohla pomôcť. Rodičia sa veľmi bránili tomu, aby dostala potrebnú pomoc, a odmietali diagnostiku, hoci som im predložila všetky svoje poznámky a záznamy o jej správaní. Bolo jasné, že popierajú to, čo sa s ich dcérou deje. 

Kiežby som vám mohla povedať, že tento príbeh mal šťastný koniec, ale nemal. Tesne pred Vianocami otec tejto študentky náhle zomrel. Nevymeškala ani jeden deň školy, pretože nechcela zameškať žiadne úlohy. 

Nedokázala určiť priority ani správne spracovať svoje emócie a neprišla otcovi ani na pohreb. Keby chodila na terapiu, bolo by to niečo, s čím by jej terapeut mohol pomôcť pracovať a efektívne to zvládnuť.  

Prečo?

Bohužiaľ, toto nie je prvýkrát, čo som zažila, že rodičia alebo zákonní zástupcovia odmietli diagnostiku či testovanie, pretože sa báli možných výsledkov. Ak sa v tom spoznávate, zvážte niekoľko vecí:

1. Pomohla by diagnóza vášmu dieťaťu z dlhodobého hľadiska?
2. Dajú sa podporné opatrenia upraviť alebo časom ukončiť, ak už nebudú potrebné?
3. Prečo máte z diagnózy strach?
4. Aká podpora by vám pomohla tieto informácie spracovať?

Keď vycítim, že sa rodičia bránia tomu, čo navrhujem, dám im 48 hodín na vstrebanie informácií a potom im zavolám, aby som zistila, ako sa cítia. Je to veľa informácií naraz a čas na ich spracovanie im umožní uvažovať jasnejšie. 

Rovnako ako pri čomkoľvek inom, keď sú vaše emócie rozbúrené a čerstvé, nie vždy dokážete uvažovať s chladnou hlavou. 

Mali by ste sa cítiť slobodne a požiadať o viac informácií alebo aj o druhý názor. Mnoho rodičov za mnou prišlo po druhý názor, alebo vzali moje vyšetrenie k niekomu inému, aby zistili, či navrhne rovnakú terapiu. Je to úplne v poriadku! 

Podľa toho, ako sa cítite, zvyčajne odporúčam rodičom poradenstvo. Vypočuť si diagnózu môže byť do istej miery sklamaním. Máte toto dokonalé dieťa, ktoré ste splodili, vynosili a vychovávate – predsa s ním nemôže byť nič zlé! Návšteva poradcu či psychológa vám môže pomôcť tieto pocity spracovať a prekonať, aby neovplyvňovali vaše dieťa. 

Ak terapia nie je nič pre vás, odporúčam vyhľadať podporné skupiny. Existuje mnoho rôznych typov skupín – niektoré sa stretávajú osobne, iné online, niektoré sú len pre mamy a iné len pre otcov. Získate tak príležitosť porozprávať sa s inými rodičmi, ktorí prežívajú presne to isté čo vy... alebo možno niečo ešte náročnejšie. 

Najdôležitejšie je pamätať na to, že vy za to nemôžete. Takéto veci sa stávajú. Nemáme to pod kontrolou! So správnou terapiou a liečbou môže vaše dieťa stále dosiahnuť úspech! Bude to prvé slovo trvať o niečo dlhšie? Možno. Bude potrebné vytvoriť IVP (individuálny vzdelávací program)? Možno. Pokiaľ dostávajú pomoc, ktorú potrebujú, odvádzate skvelú prácu!

Nevzdávajte sa a bojujte ďalej!