Hľadanie hlasu môjho brata: Prečo som sa stala logopedičkou

Dôvod, prečo som sa stala logopedičkou, rada prezradím každému, kto sa ma opýta.

Odkedy si pamätám, s bratom sme boli nerozluční. Keď sa narodil, nebola to láska na prvý pohľad. Mamu som dokonca prosila, aby ho „vrátila“, a keď som ho držala prvýkrát, takmer mi spadol na zem.

Ako plynul čas, trávila som s ním najviac chvíľ. Bol to niekto, komu som mohla veliť, strážca všetkých mojich tajomstiev a človek, ktorého by som zúrivo bránila. Vzliadala som k nemu tak, ako by mi nikdy nenapadlo, a bez toho, aby o tom vedel, ma inšpiroval stať sa logopedičkou.

Od chvíle, keď nastúpil do školy, si naša mama všímala, že Stephen sa neučí tak, ako by mal. Spracovanie informácií mu trvalo dlhšie, poznámky, ktoré nosil domov, nedávali ŽIADEN zmysel, písmená a čísla mal poprehadzované a nepamätal si nič z toho, čo mu mama alebo otec povedali. Informácie mu doslova preleteli jedným uchom dnu a druhým von.

Ako postupoval v škole, učivo bolo čoraz náročnejšie a s tým rástla aj Stephenova frustrácia. Dokončiť jednu jedinú úlohu trvalo jemu a mame CELÉ HODINY. Zašlo to tak ďaleko, že otec po príchode z práce ani nemal odvahu opýtať sa, aký sme mali deň – Stephen plakal, mama kričala a ja som musela utekať na hodinu tanca.

Môj brat ma naučil, ako sa zastať tých, ktorí sa nevedia zastať sami seba.

Práve vtedy sa mama rozhodla požiadať školu o oficiálnu diagnostiku a vypracovanie individuálneho vzdelávacieho programu (IVP). Bola som vtedy ešte malá, takže si nepamätám každý krok, ale viem, že moji rodičia zubami-nechtami bojovali, aby tomuto úbohému chlapcovi pomohli. Škola kládla odpor na každom jednom kroku.

Až po pohrození právnymi krokmi škola môjho brata konečne vyšetrila a zistila, že má dyslexiu, poruchu sluchového spracovania, problémy s artikuláciou a oslabenú krátkodobú pamäť. Poriadny náklad, však?

Okamžite začal navštevovať logopédiu a logopéd sa zameral práve na tieto ťažkosti. Bol to dlhý, vyčerpávajúci a náročný boj. Každé nové stretnutie k IVP sprevádzal odpor zo strany vedenia školy. Našťastie pre môjho brata, naši rodičia trvali na vhodných úpravách a stáli pri ňom na každom kroku. Práve vtedy som sa prvýkrát stretla s prácou logopéda a navždy to zmenilo môj život. 

V škole sa to začalo zlepšovať, ale šikanovanie a posmešky od detí neprestávali ešte veľmi dlho. Ako jeho staršia sestra som si priala, aby som ho mohla chrániť každý jeden deň, no nebolo to v mojich silách. Ani vám neviem opísať, koľkokrát som nakričala na deti za to, že mu nadávali, vrazila niekoho hlavu do okna autobusu (verte mi, zaslúžili si to) a odháňala od neho decká, len aby som ho ochránila. Pre svoju poruchu komunikácie sa nedokázal brániť slovne – a tak som to vzala do vlastných rúk!  

Presuňme sa na strednú školu: Stephen mal dva metre a nad svojimi bývalými tyranmi sa doslova týčil. Vďaka prispôsobenému učebnému plánu a logopédii v ranom veku v prvom ročníku už nikto ani netušil, akými ťažkosťami si v detstve prešiel. Naučil sa hrať na barytón, tenor aj alt saxofón a pridal sa k stredoškolskému dychovému orchestru. Práve tam našiel svojich najlepších priateľov a oporu. 

Úspešne dokončil strednú školu a šiel študovať fotografiu. Až do promócií mi posielal svoje seminárne práce na kontrolu a úpravu. Stephen sa naučil svoje znevýhodnenia kompenzovať a úspešne vyštudoval vysokú školu. V súčasnosti pracuje na stavbách s naším otcom Bruceom, má vlastnú prosperujúcu firmu na detailing áut a popri tom sa venuje foteniu. 

Môj brat ma potreboval odmalička, no pravda je taká, že ja som ho potrebovala ešte viac. Naučil ma súcitu, starostlivosti, ohľaduplnosti, prijatiu iných a tomu, ako sa zastať tých, ktorí to sami nedokážu. Inšpiruje ma každý deň a som nesmierne hrdá na muža, ktorým sa stal. Stephen je lojálny, priateľský, vtipný, obetavý a pracovitý. Je tým najlepším „malým“ bratom, akého by si človek mohol priať. 

Hovorím vám to preto, lebo nikto nedokáže plne pochopiť bezmocnosť rodiny, ktorej brat, sestra či dieťa zápasí s ťažkosťami. Vedzte, že v tom nie ste sami. Po druhé, buďte kamarátom, nie tyranom. Stačí JEDEN človek. Iba jeden človek, ktorý podá pomocnú ruku, prihovorí sa, ponúkne miesto na sedenie. Nikdy neviete, čo ten jeden človek môže pre niekoho znamenať. A nakoniec, nikdy sa nevzdávajte. Za všetko, čo je náročné, sa oplatí bojovať. Postupujte krok za krokom a požiadajte o pomoc, keď ju potrebujete!